Sobota, 19.3.2016, deň D. Aspoň pre mňa. Pre niekoho obyčajná sobota strávená možno v posteli, alebo s rodinou či pri inej aktivite.
Pre mňa však už prebúdzanie bolo nesmierne príjemne. Dnešok mal byť dňom kedy sa stretnem so svojou najobľúbenejšou kapelou, so svojimi idolmi. Skupinou ktorá je unikátna v tom čo robí a dá sa povedať, že je jediná na svete.
Ale aby ste mali aspoň približnú predstavu o koho ide. Poznáte slovenskú skupinu Fragile? Tak to už ste na pol ceste. Pridajte k tomu bicie, metalový nádych a už pomaly získavate obraz o tom kto Van Canto sú. Oficiálny názov je „a capella metal band“ a je dostatočne vystihujúci. Nemecká kapela, piati speváci a medzi nimi zároveň nežná a drsná kráľovná. Kde už len môžete počuť gitaru bez gitár? Ale to už si nájdete aj na internete v priloženom odkaze.
Van Canto poznám už takmer 6 rokov a od začiatku som sa stal ich veľkým fanúšikom. Prvú pieseň ktorú som od nich počul (Magic Taborea) mám dodnes ako zvonenie na mobile. Možno sa pýtate prečo práve teraz, po 6 rokoch, môj prvý koncert? Ani sám neviem. Sčasti možno moja pasivita, sčasti aj to, že koncertovanie je pre nich niečo ako dovolenka. Ale teraz už k samotnému koncertu.
Koncert bol v Zlíne, Master of Rocks cafe. Malá sála pre niekoľko stoviek ľudí. Skorí príchod, posedenie v bare pri čakaní na koncert, smiešne „vysoké“ sumy za nápoje no inak pohoda. Ľudia sa bavili, popíjali, postupne pribúdali ďalší. Niektorí z nich však takpovediac vytŕčali z davu. Prečo? Boli to totižto členovia skupiny ktorý si prišli zobrať kávu, poprípade niečo iné. Veď prečo nie? Aj keď im to samozrejme trvalo dlhšie keďže sa s nimi chcel každý fotiť. Po siedmej otvorili sálu a ľudia naozaj pomaličky začali vchádzať dnu. Stáť pod pódiom bola ta najľahšia vec. A to doslova pod nim keďže bolo od zábradlia vzdialené par desiatok centimetrov.
Počas čakania som sa rozprával z fanúšikmi a pretože bola sála zatiaľ viac prázdna ako plná, odbehol som si kúpiť nejaký ten suvenír. Samozrejme ako prvé prišlo na rad tričko. Ako platím všimnem si, že na pravo odo mňa stoja dvaja speváci, Ross a Jan (nový člen kapely pre ktorého je toto prvá tour). Tak sa dávam s nimi do reči, a zisťujem, že sú to úplne pohodový ľudia s ktorými sa dá rozprávať o čomkoľvek. Ross mi povie aj čo to o zákulisí skupiny a napriek tomu, že skupina má už 10 rokov, toľko informácií by som nenašiel na internete snáď nikdy. Čiže naozaj veľmi zaujímavý rozhovor plný srandy, smiechu a samozrejme zakončený fotkami. A na otázku kde sú ďalší členovia a či bude možnosť sa s nimi odfotiť a dať si podpísať foto, bola jednoduchá odpoveď: „Jasné, mi po koncerte chodíme za fanúšikmi do sály, čiže priestoru bude dosť.“ Tak to ma teda dostalo. Ešte som Rossovi zablahoželal k narodeninám a už som sa nevedel dočkať začiatku.
Van Canto zobralo na tour aj dve kapely ako predskokanov a prvý začali presne ako hodinku o 20:00. Pre mňa neznáma skupina Winterstorm, no dokázala svojim prístupom a prekvapivou znalosťou češtiny riadne rozprúdiť atmosféru. Po polhodine krátka prestávka, a už nastupovala na minútu presne ďalšia kapela Grailknights. Moja prvá otázka keď som ich zbadal bola „Čo majú za problém?“ a do konca ich show, som na to neprišiel. Ale aj takéto kapely majú svojich fanúšik, no v podobe mňa ho nemajú.
S blížiacou sa desiatou hodinou začala byť atmosféra naozaj napätá, každý sa tešil, a nemecká presnosť opäť nesklamala. Prológ z nového albumu začal s príchodom Van Canto a ľudia začínali šalieť. Vo mne v tej chvíli prepukla obrovská vnútorná radosť a tá bola po celú dobu koncertu ešte násobená. Doteraz nechápem ako mohol ten koncert tak rýchlo ubehnúť. No pekne po poriadku. Najskôr odohrali pár piesní z nového albumu a samozrejme v prestávkach medzi nimi aj načrtli (často s humorom) o čom vlastne celý príbeh je (ja vám ho neprezradím a nechám to na vašu zvedavosť, nech si ho nájde). No a potom nasledovali pesničky od najstaršieho albumu po najnovší. Dokopy ich bolo okolo 20 vrátane troch bonusových. Každú pesničku som si naplno užíval a keby sa neskôr vidím na kamere, pravdepodobne by som sa nespoznával. Ku koncu som už nemal hlas a aj pohľad do očí s hlavným spevákom, kedy sme sa obaja počas „pauzy“ občerstvovali, hovoril za všetko – je to sila.
Celý koncert bol plný neuveriteľnej energie ktorá nútila človeka sa neustále hýbať, skákať, spievať, kričať... stáť len par desiatok centimetrov od svojich idolov, podávať si s nimi ruky počas koncertu, počuť svoje najobľúbenejšie piesne, ktoré naživo znejú ešte lepšie ako na CD, doslova môj osobný raj. A aj keď rok 2016 ešte len začal, tento zážitok len tak niečo tento rok neprekoná.
Na konci koncertu bolo vidieť ako sú samotní členovia skupiny prekvapený touto úžasnou atmosférou ktorú vytvorilo niekoľko stoviek ľudí (a to koncertovali aj pred 50 000 ľuďmi), ako si to užívajú a rozdávajú úsmevy na každú stranu. Doslova sme ich nechceli pustiť z pódia.
No všetko sa raz musí skončiť, aj to zlé, aj to dobré, i keď, to dobré sa ešte neskončilo ako by sa mohlo zdať. Asi po 20 minútach, počas ktorých som to stále nedokázal poriadne vstrebať), sa začali postupne objavovať členovia skupiny. Po jednom, po dvoch... Moje nadšenie bolo na maxime a tak som sa dal s nimi opäť do rozhovoru. Fotenie a autogramy boli samozrejmosťou. No najviac ma aj tak prekvapila ich ľudskosť. Skupina ktorá tu už je 10 rokov, má 6 albumov, koncertuje na najväčších metalových festivaloch pred desiatkami tisíc ľudí, no nezabudli vôbec na svoje začiatky a na to, kto je naozaj dôležitý – a to sme my fanúšikovia. Je to niečo ako keď má dieťa svojho super hrdinu a po stretnutí s ním zistí, že je ešte úžasnejší, než si ho predstavovalo.
A také bolo aj toto stretnutie s tými mojimi. Teda najmä so super hrdinkou. A tou je speváčka Inga. Aj keď som bol doteraz úplne v pohode, zrazu sa mi aj mierne rozklepali kolená a roztriasol hlas. Šťastie, že som bol v angličtine taký rozbehnutý, inak by som sa s ňou asi veľmi neporozprával. Tento okamžik, týchto pár desiatok sekúnd počas rozhovoru s ňou, si budem pamätať do konca života. Bola neuveriteľne zlatá a i keď toho isto mala dosť (tak ako aj ostatní) nedala to na sebe skoro poznať. A aj o tomto to je. Fanúšikovia sú (najmä počas tour) na prvom mieste.
A čo dodať na záver? Toto je jeden zo zážitkov po ktorých ľudia zvyknú hovoriť „teraz už môžem umrieť“. Ale nie! Práve naopak. Musím žiť, aby som to mohol zažiť znova. A kedy to bude? Snáď čoskoro, pretože pre mňa sú Van Canto ako droga, a teraz som dostal naozaj silnú dávku.
